Tvorba webových stránok a eShopovZaložiť webovú stránkuZaložiť e-shop

História / History

 

The History of The German Shepherd Dog: http://gsdca.org/german-shepherd-dogs

 

História

Pastierske psy boli ako mnohé iné plemená chované a pre chov selektované aj v Nemecku nie z hľadiska exteriéru, ale na základe pre človeka najcennejších vlastností- schopnosti uchrániť stáda oviec a dobytka pred vlkmi a medveďmi, ohlásiť nebezpečenstvo a ešte strážiť na statkoch. Aby bol pre pastiera pes prínosom, musel byť spoľahlivý, pracovitý, ovládateľný, odvážny, inteligentný, primerane ostrýfyzicky zdatný. Ostatné psy nemali šancu- keď nie na život, potom na vlastných potomkov.

Na tejto praxi nemal dlhé roky nikto záujem čokoľvek meniť, kým sa nezačali vystavovať vo Veľkej Británii i u susedov na kontinente iné ovčiarske plemená, vzniknuté na základe miestnych pracovných psov. Až vtedy sa aj v Nemecku začalo uvažovať o vlastnom, rýdzo národnom pastierskom plemene. Ukázalo sa však, že tunajšie ovčiaky boli natoľko nejednotné v exteriéri- od stavby tela cez sfarbenie srsti alebo až po postavenie uší-, ako nejednotní boli sami tunajší kynológovia v názoroch na to, kadiaľ vývoj jednotného typu smerovať. Dokonca aj v rámci novo vzniknutého združenia ovčiarskych psov Phylax ( r. 1981 ), ktorý si dal za cieľ uznanie nového plemena, sa diskutovalo o zásadnej otázke, či v chove skôr uprednostňovať exteriér, alebo výkonnosť a to tak dlho, až sa spolok po štyroch rokoch pre názorové nezhody rozpadol.

Vývoj

Na vzniku plemena nemecký ovčiak má zásluhu jazdecký dôstojník a významný kynológ tej doby Max von Stephanitz . Mal totiž celkom jasnú predstavu o tom, ako má budúce národné plemeno vyzerať, aj aké má mať vlastnosti. So svojím priateľom Arthurom Meyerom založili v roku 1899 nové združenie- Spolok chovateľov nemeckých ovčiakov, na ktorého prvej schôdzi už spoločne predložili štandard nového plemena. Aj keď Meyer čoskoro nato zomrel, von Stephanitz dokázal sám usmerňovať chovateľov a milovníkov budúceho nemeckého ovčiaka podľa svojich prrdstáv, blížiacich sa typu stredo- a juhonemeckých psov. Táto jednotnosť priniesla svoje ovocie a už v roku 1900 boli do novo založenej plemennej knihy zapísané prvé psy, v čele s Horand von Grafrath, pôvodným menom Hektor Linksrhein, takto už psom von Stephanitza ( ktorého však kúpil až ako päťročného ).

Aj keď boli v prvých popisoch prípustný aj hrubosrstý varjant alebo biele sfarbenie, boli čoskoro zrušené. Aby bolo možné po celom Nemecku riadiť selektívny chov zodpovedajúcim smerom, začali sa organizovať ročné výstavy s udeľovaním titulov Víťaz a Víťazka. Víťazi museli mať nielen správny exteriér so správnou výškou, stavbou kostry a postavením uší, ale aj príslušné pracovné charakteristiky. Výstavy boli značne populárne medzi odborníkmi i laikmi, ostatne existujú dodnes. Tridsaťpäť rokov na nich osobne posudzoval Max von Stephanitz, ktorý okrem toho aj stále predsedal svojmu spolku. Vo svetle dnešných poznatkov už vieme, že tak pevné vedenie prinieslo aj určité zápory. Víťazné psy mali každoročne až osemsto potomkov, takže plemeno bolo síce upevnené, ale na príliš úzkej základni. Nevyhnutne dochádzalo aj k príbuzenskej plemenitbe s nežiaducimi dopadmi na charakter, na telesnú konštrukciu alebo farbu očí. Po roku 1938 už neboli tituly víťazov udeľované. Až v roku 1948 bola vytvorená Ausleseklasse, Výberová trieda, ktorá rozšírila základňu pre ďalšie plemenitby. Dnes sú v Nemecku obidva spôsoby spojené a vyberajú sa Víťazi aj Výberová trieda. ( Planéta zvierat, 2011 )


TOPlist